Kým v minulosti sa v súvislosti s flopovaním hovorilo predovšetkým o futbale, v posledných rokoch sme sa mohli presvedčiť o tom, že táto činnosť nie je cudzia ani basketbalistom. Hráči často prihrávajú kontakt, ba dokonca ho úplne zahrajú, len aby tým získali pre seba a svoj tím výhodu. Cieľom flopovania je teda jediné – oklamať rozhodcov.

Tento problém však začína pomaly rozdeľovať ligu na dva tábory. Hráči z jedného tábora tvrdia, že flopovanie patrí k hre a kto sa oňho nepokúša, ten pre výhru nerobí všetko. Z druhého tábora sa zas ozývajú hlasy, že táto činnosť do férovej hry nepatrí a medzi flopujúcimi a neflopujúcimi hráčmi tak rastie nevraživosť. Pre NBA sa tak flopovanie stáva problémom autority – dokáže vedenie NBA prinútiť hráčov k tomu, aby s flopovaním prestali? Rozhodne bude musieť nájsť nové cesty uplatňovania svojej autority, keďže peňažné tresty na hráčov príliš nezapôsobili.

Kým sa ale mnohým zdá, že flopovanie je problémom modernej éry NBA, skutočnosť je taká, že je tu už od počiatkov ligy. Už v roku 1963 bol Frank Ramsey, bývalý výborný rozohrávač tímu Boston Celtics, považovaný za majstra "múdrych pohybov a klamania". Dokonca aj Bill Laimbeer, člen legendárnych Bad Boys bol známy častým prihrávaním kontaktov. Toto umenie zavádzania rozhodcov sa tak predáva z generácie na generáciu. Rozdiel v našom vnímaní histórie flopovania robí len dnešná medializácia. Kým do roku 1984 sa ešte väčšina zápasov NBA nedostala do televízie, dnes je možné vidieť každú minútu každého zápasu, na internete je dokonca možné nájsť každú jednu hernú situáciu. Flopujúci hráči sa tak teraz takpovediac nemajú kde skryť.

S rastúcim množstvom očividných flopov tak samozrejme rastie aj množstvo nespokojných divákov. Nikto z nás nechce byť úmyselne oklamaný, každý dúfa vo férovú hru podľa všeobecne platných pravidiel. Zvaľovanie viny na rozhodcov je však krátkozraké. Sú to len ľudia, ktorí musia robiť rozhodnutia v zlomku sekundy. A niekedy je vážne ťažké určiť to, či sa jednalo o flop, alebo nie. Napríklad ak je hráč skutočne faulovaný, no tento kontakt nadmerne prikrášli, aká by mala byť reakcia rozhodcu? Je možné urobiť v danom momente rozhodnutie, ktoré by zvážilo všetky faktory? Kým teda kritika divákov smeruje väčšinou na rozhodcov, ktorí sa nechajú oklamať, vedenie NBA sa správne snaží klepnúť po prstoch samotným hráčom.

Doterajšie opatrenia ligy sa však minuli účinku. Pokuta 5000 dolárov hráčov od flopovania nijako neodradila. Porážku na tomto fronte uznal aj samotný David Stern, ktorý sa pre The Associated Press vyjadril takto: "Nestačí to. Nedonútime nikoho aby s tým prestal kvôli 5000 dolárom, keď priemerná mzda hráča NBA je 5,5 milióna dolárov. A každý, kto si myslel že sa to stane, dovolil nádeji vyhrať nad rozumom". Stanoviť tvrdšie pravidlá, ba prejsť k suspendácii hráčov však nebude vôbec jednoduché. Už zavedenie peňažných penalizácií sa stretlo s tvrdým odporom hráčskej únie, ktorej teraz navyše velí Chris Paul, sám dobre známy prihrávaním kontaktov.

Na hráčov však očividne nič iné než suspendácie neplatí. Suspendácia ako taká je prísnym trestom, no v minulosti sa už osvedčila. V minulosti bývalo zvykom, že ak sa na palubovke udial nejaký konflikt, hráči opustili svoje lavičky, aj keď nemuselo vždy dôjsť až k bitke. Tento zvyk však bol postupom času z myslí hráčov dôkladne vykorenený. Mnohí si isto spomínajú na to, ako v roku 2007 NBA suspendovala Amar'eho Stoudemira a Borisa Diawa z tímu Phoenix Suns za to, že počas finálového zápasu Západnej konferencie opustili svoju lavičku. Táto ich suspendácia napokon uľahčila postup tímu San Antonio Spurs. Napriek tomu, že to bolo od vedenia ligy prísne rozhodnutie, malo svoj efekt. V dnešnej dobe už totiž hráči svoje lavičky neopúšťajú.

Správny postup pri snahe potlačiť flopovanie sa teda určite nájsť dá, no bude to vyžadovať spoluprácu oboch strán. Tento boj však už nebude viesť David Stern, ale jeho nástupca Adam Silver. A rozhodne sa nedá povedať, že by ho čakala ľahká úloha.