2-3-2 alebo 2-2-1-1-1?
16. 06. 2013, 20:00 » Úhel pohledu - Autor: Peter Krajňák
(zdroj: Nbasket.cz)
Finále NBA sezóny 2012-13 je v plnom prúde. San Antonio Spurs zatiaľ remizujú s obhajcami titulu Miami Heat 2:2. V nedeľu je na programe Game 5 opäť v Texase. Zase tam? Ako to keď Spurs sú tímom, ktorý začal vonku? Od roku 1985 NBA totižto prešla vo finále na formát 2-3-2. Ako každý rok odvtedy, aj tento sa počas finále rozprúdila debata o tom či je takýto systém spravodlivý alebo nie. A vôbec, prečo existuje v takejto podobe?
Ako som hľadal, tak som hľadal, no všade kde som pozrel som našiel jeden jediný dôvod prečo sa NBA rozhodla praktizovať 2-3-2 systém. Menej cestovania. Nehnevajte sa, páni pri basketbalovom kormidle, ale ja vám takýto dôvod nezhltnem. Celú sezónu nechávate mančafty cestovať hore-dolu tisíce a tisíce míľ, mnohokrát naprieč celou krajinou. Detto čo sa týka playoffs. Tam je síce cestovanie monotónnejšie, ale aj tak nikto nešomre. No keď príde finále, zrazu cítite, že cestovanie zaberá hráčom a tiež televíznym štábom veľa času?!
Áno, iste, finále v sebe spája najlepší celok na Východe proti tomu naj zo Západu. No s výnimkou sérií typu Los Angeles Lakers versus New York Knicks a podobne, kedy hrajú tímy z úplne opačných koncov krajiny, sa častejśie ako nie stáva, že proti sebe stoja tímy, ktoré geograficky nezapadajú do klasického Východ versus Západ formátu. Pred dvoma rokmi hral napríklad Dallas proti Miami, minulý rok chlapci zo South Beach necestovali o veľa ďalej, do Oklahoma City, a tohto roku ich lietadlo vozí opäť len do Texasu, ktorý zemepisne patrí skôr do stredného (Midwest) než ďalekého Západu.
Čo tým chcem povedať? Iba to, že ak sa basketbalisti nacestujú na ceste do finále viac než dosť, nejaké tie extra míle v samotnom finále ešte určite zvládnu. Nie sú žiadne bábovky ale viac než dobre platení profesionálni športovci, ktorí vedia do čoho z logistického hľadiska idú keď sa rozhodnú pôsobiť v naj profi basketbalovej lige na svete. Myslím si , že mi za pravdu dávajú aj oni sami, keďže väčšina z nich vraví, že vo finálovom štádiu dlhej sezóny namiesto cestovania viac rozmýšľajú nad správne zvolenou taktikou. A aj keby sa cítili unavení, nech sú medzi zápasmi vo finále vždy dva plné dni voľna a basta. Z hľadiska rozpisu zápasov sa to dá v pohode zariadiť.
Ak si odmyslíme tvrdenia hráčov a trénerov, že výhoda domácej palubovky nič neznamená (vrátane LeBrona Jamesa a Erika Spoelstru), nespravodlivosť 2-3-2 systému spočíva v početnom množstve kombinácií, ktoré buď zvýhodnia jeden celok a zároveň znevýhodnia ten druhý alebo naopak. Stačí, že tím, ktorý začína dva krát doma, teda tím, ktorý celú dlhú sezónu prácne drel aby získal basketbalovú pole position, jeden z týchto zápasov prehral a hrozí mu, že v prípade, že oponent vyhrá nasledujúce tri u seba, je po sérii a titul je fuč. Opačne, ak tím, ktorý začína vonku, prehráva v sérii 2:3, je nútený vyhrať dva krát po sebe vonku ak chce získať trofej, čo podľa mňa nie je vonkoncom kóšer. Ak by sa hralo podľa mňa nespochybniteľne spravodlivejším, ak nie najspravodlivejším, 2-2-1-1-1 systémom, takýto tím by mal v Game 6 výhodu domácej palubovky a v prípade očakávaného úspechu by si vybojoval právo na Game 7, ktorá je vždy hop alebo trop zápasom, hoci sa hrá u súpera.
Už len z pohľadu konzistencie. Nevyzerá to prinajmenšom „čudne“, že počas playoffs sa hrá systémom 2-2-1-1-1, no vo finále sa zrazu skočí na 2-3-2? Ak chce niekto mať 2-3-2, tak nech sa tak hrá od začiatku do konca, hoci s takýmto formátom nesúhlasím.
V NHL je to 2-2-1-1-1 finále o pohár Lorda Stanleyho. Krížom-krážom cestuje viac hráčov a členov realizačného tímu ako v NBA. A to ešte nespomínam náradie ako hokejky, chrániče atď. Basketbalisti si viacmenej zabalia dresy a ide sa. Myslím si, že NBA by si od svojho „chladnejšieho“ brata mala v tomto ohľade vziať príklad a vrátiť sa k starému systému, ktorý všeobecne dáva väčší zmysel pre fair-play nezávisle od toho kto a ako sa na danú problematiku pozrie. Súhlasíte?