Havlicekovo Detstvo v Ohiu (5)
02. 11. 2016, 20:30 » Perličky - Autor: Nbasket.cz
(zdroj: Nbasket.cz)
Následující ukázka pochází ze slovenského překladu autobiografie Johna Havliceka „Hondo: Celtic Man in Motion“. Knihu, kterou v roce 1977 publikoval Havlicek ve spolupráci s Bobem Ryanem, pro Vás do Slovenštiny přeložil Lukáš Kuba (@Luke_Mellow) a celou si ji budete moci zdarma přečíst od 24.10.2016 na www.ceskoslovenskyjohnhavlicek.wordpress.com.
Lansing mal jednu základnú školu. Mojich učiteľov som mal veľmi rád a boli to aj dobrí pedagógovia; veľa detí z tej školy, ktoré potom chodili na strednú na Bridgeport High, študovalo na jednotky a stalo sa členmi National Honor Society, celonárodnej stredoškolskej organizácie pre nadaných žiakov.
Školské ihrisko sa taktiež stalo veľmi dôležitým prvkom v mojom živote. Časom som naučil, ako si prispôsobiť denný program tak, aby som bol čo najviac na ňom. Vedel som, že ak sme povedzme mali 60-minútovú obednú prestávku, môžem ten čas využiť na hry - potreboval som to len správne naplánovať. Stopoval som to na hodinkách: domov mi to trvalo 45 sekúnd behom a 12 minút som obedoval, takže mi ostalo približne trištvrte hodinu na hranie. Takto som bol aj cez obed zamestnaný nejakou loptovou hrou.
Veľa sme využívali aj okolitú krajinu. Lesy a jazerá boli jedny z našich najobľúbenejších miest. Populárnou činnosťou bolo plávanie v povrchových baniach. Jedným z výsledkov povrchovej ťažby bolo vytvorenie takýchto menších jazier. Zavše sa v nich našiel nežiadúci odpad či balvany trčiace z vodnej hladiny, a podobne. Nikdy ste poriadne nevedeli, čo sa nachádzalo na dne takejto zaplavenej jamy. V týchto baniach som sa naučil plávať. Skákanie do takéhoto jazera bolo nebezpečné, nikdy ste nevedeli, či tam nie sú nejaké staré oceľové káble alebo iné sutiny, ktoré vás môžu porezať.
Mama mi tam plávať zakázala, ale bol som decko a chcel som robiť to, čo robia ostatní... Ale vždy som sa tam správal dosť obozretne, takže nejaká zlá skúsenosť sa mi nikdy neprihodila. Pár chalanov len tak tak neprišlo k úrazu, ale mne sa za celý čas strávený plávaním v tých povrchových baniach nikdy nič nestalo.
Okrem zákazu plávania v povrchových baniach sa mama mračila ešte nad jednou aktivitou, a tou bolo stopovanie áut. Jej materský inštinkt mi v tom chcel zabrániť, ale stopovanie proste bolo pre väčšinu stredoškolských športovcov obľúbeným štýlom dopravy. Nechcelo sa vám vstávať dve hodiny pred začiatkom vyučovania, aby ste chytili autobus. Autobusy boli tiež nepraktické pre ich časté zastávky. Takže sme chodili do školy stopom, celé štyri roky.
Všetkými obľúbené bolo aj chytanie rýb. Mali sme blízko rybníky a niekoľko pekne veľkých jazier, a samozrejme vždy prítomnú rieku Ohio, kde sme mohli chytať sumcov.
Aj môj otec ma brával na ryby. Keď som bol mladší, mávali sme každú nedeľu piknik. Mama vypražila kurence, urobila zemiakový šalát a mali sme taký typický americký piknik. Išli sme buď do parku, kde sa dalo plávať alebo k jazeru, kde sme si mohli zaplávať a zarybárčiť.
Naši rodičia nemali veľa peňazí na rozdávanie. Nikdy som nedostával vreckové ani nič podobného. Kosil som trávu, hrabal lístie, lopatou odhadzoval sneh a vždy som musel umývať riad. Ale nič z toho som nerobil kvôli vreckovému. Keď som chcel niekde ísť, musel som sa vypýtať. Pamätám si, ako som chodil do kina, ktoré stálo 16 centov. Zaobstarať si štvrťdolár nebolo ťažké. Takto mi zostalo 9 centov na sladkosti. Ak som chcel niečo za 10 centov, chýbal mi ten posledný cent. Snažil som sa ho niekde zohnať alebo nájsť, a keď sa mi to nepodarilo, musel som si kúpiť čokoládovú tyčinku za 5 centov a štyri jednocentové drobnosti.
Tiež som často odovzdával vratné fľaše. Chodil som popri hlavných cestách aj hradských a zbieral fľašky, aby som si zarobil. Takisto sme robili menšiu službičku tomu kinu od vedľa. Každý týždeň mali iný plagát oznamujúci premiéru nového filmu, takže sme to využili a ponúkli sa na roznášanie plagátov. Celý deň v sobotu sme chodili od domu k domu a kládli ich na schody pri dverách. Na konci dňa sme za to dostali voľný lístok do kina.
Spomínam si na jedného suseda, o ktorom som bol presvedčený, že je najbohatším človekom v meste. Vlastne ani neviem, ako veľmi bol bohatý, ale pravidelne mi dával 5 centov na zmrzlinu alebo limonádu. Myslel som si, že ktokoľvek s peniazmi na rozdávanie deťom a bývajúci iba tri domy od nás, musel byť pekne bohatý.